Skok z veže, pád z útesu, padne na nich veža, vražda vo vlastnej detskej izbe, rozseknutie nemŕtvym(takých je viac), vražda psychicky ovládaným vlastným vojakom, strata krvi pri pôrode, otrava a posledný moment je spálenie energiami uvoľnenými z umierajúceho tvora z inej dimenzie. Takže nie je dôvod, aby som to prepisoval do PC :D
Anglachel: No fuj, že se nestydíš! Ani to nezačerníš! Pěkně to veledílo přeťukej do počítače a zveřejni. Krácení čekání na Vichry čtením jiných sadistických děl je bohůmlibá činnost. ;)
Anglachel: No fuj, že se nestydíš! Ani to nezačerníš! Pěkně to veledílo přeťukej do počítače a zveřejni. Krácení čekání na Vichry čtením jiných sadistických děl je bohůmlibá činnost. ;)
Anglachel: No fuj, že se nestydíš! Ani to nezačerníš! Pěkně to veledílo přeťukej do počítače a zveřejni. Krácení čekání na Vichry čtením jiných sadistických děl je bohůmlibá činnost. ;)
Tak znova.. si... divná :D
Začervenám se, zamrkám, budu se cítit polichocena a brát to jako kompliment. ;D
Anglachel: No fuj, že se nestydíš! Ani to nezačerníš! Pěkně to veledílo přeťukej do počítače a zveřejni. Krácení čekání na Vichry čtením jiných sadistických děl je bohůmlibá činnost. ;)
Tak znova.. si... divná :D
Začervenám se, zamrkám, budu se cítit polichocena a brát to jako kompliment. ;D
Veledíla majú 88, 88 a 52 strán, čiže nič moc :D Navyše sa momentálne pracuje na štvrtom veledíle :D Ale hádam si nájdem čas na prepísanie prvých kapitol Posledného(to je prvá kniha, rozpor si nevšímajte).
Toto som dal na Aragorn.cz, štýl písania a názvy kapitol jemne inšpirované GRRM. Skúšam poviedku na časti. Nie je to zo sveta ASoIaF, ale nevadí .) Dám to teda aj sem...
Koncil piatich Tellárov (1. séria) - Kirin I.
Všetko pred jeho očami zbelelo vo svetle blesku. Kirin stál na palube. Alebo sa o státie aspoň pokúšal. Vietor divo fúkal do plachiet, laná lietali ako chápadlá nebezpečnej krakatice a loď sa húpala z jednej strany na druhú, akoby sa nevedela rozhodnúť, čo je lepšie. Pre posádku to rozhodne nebolo nič príjemné. Kirin plánoval stráviť na palube pár dní, no mal pocit, akoby tu tie muky trpel už roky.
,,Vy výprdky iných svetov," zakričal na nich Kapitán, ,,videli ste v živote nejakú loď, ktorá by prežila plavbu búrkou s plachtami vykasanými?! Okamžite ich zakasajte!"
Kirin sa toho rád zhostil. Húpajúca sa paluba ho znepokojovala aj keď neboli v búrke či na veľkých vlnách a už niekoľkokrát vyvrátil to, čo pojedol. Ak niečo robil, aspoň nemyslel na to, ako strašne zle mu je. Spolu s ďalšími mužmi z posádky zakasali plachtu.
Teplo. Dobré jedlo. Zem pod nohami. Prečo som to opustil? Ďaleko od tohto pekla bol niekde v stredozemí hrad zvaný Černodes. Sídlil tam lord Qadronne. Ticho sa premával chodbami hradu ako mátoha, s bledou kožou a veľkými čiernymi očami a desivo tichým hlasom napomínal služobníctvo, že si majú plniť svoje povinnosti. Príležitostne im aj vynadal. Každý sa ho bál, dokonca aj Kirin, jeho vlastný syn. Avšak Kirin vedel jedno - ak by sa nestal dobrým bojovníkom schopným vo vládnutí nad pozemkami svojho otca, jeho otec by ho rád zabil a našiel by si iného dediča, hoc aj zverenca od niektorého zo svojich rytierskych vazalov. Preto Kirin opustil svoj domov s tým, že sa vydá na druhú stranu Pasgedhoru, aby zistil, čo tam je. Prisľúbil otcovi dary aj správy o tom, čo sa tam nachádza. To bolo pre jeho pána otca dosť - navyše v tom videl Kirin možnosť sa naučiť bojovať. Minimálne bojovať so životom.
Odišiel z Černodesu asi pred obratom mesiaca. Vzal so sebou trochu jedla, jednu dýku, plášte a teplé oblečenie a jedného koňa. Nerád by si bral viac, aby neupútal zbytočnú pozornosť a nechcel vojská. To by bolo preňho nevýhodné a nepraktické. Navyše, ak by sa mu niečo nepodarilo, aspoň by to nikto nemohol šíriť ďalej. Po asi päťdení cesty sa dostal do malej dediny Horostánok. Všetky zásoby zjedol počas cesty, loviť nevedel a chýbalo mu teplé jedlo, preto dorazil do najväčšieho z hostincov v dedine a zaplatil všetkým svojim striebrom za dobré jedlo a posteľ na pár dní.
Po pár dňoch zistil, že mu ukradli koňa. Nikto nič nevidel, ale v stánku s jedlom za zrazu objavilo akosi záhadne veľa mäsa chutiaceho koninou. Nemal čas zapodievať sa s miestnou strážou, najmä po tom, čo videl, že práve oni sú najčastejšími zákazníkmi tohto stánku. Čakal v dedine. Mal už len svoje šaty, pár medených a jeden zlatý, ktorý si šetril na koňa. Keď budem v Pasgedhore, budem zaň vďačný. Otázka však bola, či sa tam vôbec niekedy dostane.
Asi v polovici druhého päťdenia, ktoré trávil v dedine, sa v prístave objavila loď Jarný súmrak. Prvý krát sa tak strašne tešil, keď videl kus dreva na vode. Kus dreva je asi najvýstižnejší názov pre túto akože loď, pomyslel si, keď ju videl. Jarný súmrak bola skromná loďka s niekoľkými kajutami. Bola tam jedna pre Kapitánovho syna, jedna pre Kapitána a jedna pre hostí. Akoby sa niekto, kto by bol hoden tej kajuty, obťažoval s takým člnom vo veľkých šatách. Potom tam bol nákladný priestor zmiešaný s priestorom pre posádku. A, samozrejme, paluba, asi najväčší priestor na lodi, na ten zabúdať nemôžem.
Kapitán, ktorého všetci museli volať prosto Kapitán, bol na veľkosť svojej lode až moc hrdý. Kirin chcel len malý priestor, ale Kapitán si za to účtoval až príliš veľa. Vzal mu niekoľko vrstiev šatu, jeho obľúbený plášť a všetky zostalé medenáky. A aj to mu povedal, že každý druhý deň plavby bude musieť pomáhať. Krutí bohovia sa však rozhodli, že búrky budú práve v dni jeho služby. Iná loď by ale mohla prísť až za niekoľko obratov mesiaca a aj to by si účtovala ďaleko viac, takže Kirin na dohodu pristúpil. No, aj keby už chcel vystúpiť, bola len jedna cesta a tá preňho bola príliš mokrá, príliš hlboká, príliš nebezpečná. On radšej pretrpel kývanie sa lodi, hrozné jedlo a prítomnosť páchnucích námorníkov. Teda, aspoň kým veril, že plavba potrvá pár dní.
Netrvala. Prešli už najmenej dve ďalšie pätdenia a dokončilo sa to, pri ktorom odplávali, takže už to bol určite obrat mesiaca, čo boli na cestách po mori. Tu ich zastihli búrky, tu nepriaznivé vetry, tu si zase Kapitán uvedomil, že sa už niekoľko dlholínií plavia nesprávnym smerom, tu zase museli utekať pirátskej lodi, čo si brúsila zuby na ich tak strašne plný náklad. Načo im utekáme? Ak by preskúmali, čo skrývame v nákladnom priestore, aj tak by zomreli od smiechu a mali by sme loď a zásoby naviac. A teraz ich zastihla ďalšia búrka. Asi jedna z najkrutejších, ktoré zažili. Keď tak nad tým premýšľam, premietal v duchu Kirin, zažili sme my vôbec pokojné počasie? Ak áno, vôbec si na ten deň nespomínal.
,,Vy dvaja pri zábradlí!" začul Kirin kričať Kapitána. ,,Okamžite si nechajte svoj obed v žalúdku a poďte chytiť tie laná, kým vás na ne nepovesím! Ton, Satt, vy choďte pomôcť do kuchyne, nechcem, aby mi po lodi lietali zemiaky a špenát!"
,,Marsh, Kevenn, Kirin!" Kirin spozornel, keď začul svoje meno. Teraz pre zmenu kričal Kapitánov syn. Podedil po ňom otrasný tlstý vzhľad a neposlušnú húštinu, ktorú nazýval vlasmi, tiež mal jeho hrubý, hlasný hlas, ale bol omnoho prívetivejší. ,,Choďte zaistiť náklad! Ak sa niečo vytratí, pôjdete to do mora hľadať!"Áno, prívetivejší v isté dni.
Kirin poslušne pomáhal. Nákladu bolo málo, bol ľahký, zaväzovanie netrvalo dlho a ak ste sa tvárili, aké je to ťažké, aspoň ste strávili aj dobrú hodinu v suchu, zatiaľ čo ostatní bojovali z dažďom na palube. Búrka trvala ešte pár hodín, kým ustala. Vietor sa upokojil a Kapitán nechal plachtu znovu vykasať. Následne sa vydali na nový kurz a pokračovali v ceste.
Kirin mal pôvodne v pláne opustiť loď až v meste Trisbrod. Avšak obával sa, že ak by tú cestu aj prežil, bolo by to niekoľko päťdenicové peklo, ktoré rozhodne nechcel podstúpiť. Predtým, než mali dôjsť do Trisbrodu sa mali ešte staviť na deň v Krahmarre. Ten bol len pár dlholínií od Trisbrodu, takže v tom veľký rozdiel nebol. Nie, ak nerátam to, že púšte plné jedovatých zverov a vysoké horúčavy budú lepšie než plavba loďou. Preto sa Kirin napokon rozhodol pre Krahmarr.
Jeho opustenie lode sa nemohlo zaobísť bez výsmešnej ceremónie.
,,Kirin, ty nás opúšťaš? Veď máš zaplatenú cestu až do Trisbrodu!" kričal jeden z námorníkov.
,,To ti bude musieť Salwerov otec vydať a vieš, že neznáša počty!" zasmial sa iný. Kirin mal pocit, že sa volá Tork. Všetci Kapitánovho syna volali prosto Kapitánov syn, avšak Tork ho volal po mene, Salwer. Vraj spolu vyrastali a stali sa z nich dobrí priatelia, Kapitán vraj Torka považuje takmer za vlastného syna.
,,Hradný Smradík, budeš nám tu chýýýýýýbať!"
Hradný Smradík rozhodne nebolo meno, ktoré mal Kirin v láske. Bol rád, keď videl Jarný súmrak ako sa vzďaľuje od mesta a je čím ďalej tým menší a menší a menší... Tuším som ešte radšej, než keď som ho videl prichádzať do Horostánku. Kirin sa na tom musel zasmiať.
Krahmarr bol celkom pekné mesto. Ulice boli z žltého mramoru, domy z bieleho a strechy z červenej hliny, pekne to kontrastovalo. Niektoré budovy boli nižšie, takými boli napríklad kováreň, tržisko, obchody, reštaurácie alebo tkáčovne, tie väčšie boli buď domy rodinné alebo hostince. Kirin našiel jeden malý hostinec na kraji mesta. Bol síce malý, ale aspoň vyzeral ticho a lacno.
,,Máte tu, prosím, voľnú izbu? A voľného koňa?" spýtal sa Kirin, keď vošiel.
,,Ak máte čím zaplatiť.." odpovedala znudená hostinská. Bola to mladá žena. Skôr dievča. Mala dlhé gaštanové vlasy a veľké modré oči. V pase bola dosť veľká, ale v tvári vyzerala neprirodzene chudo.
Kirin vytiahol zlatú mincu a položil ju na drevený pult. Hostinská na ňu vytreštila oči, akoby v živote zlato nevidela. ,,A-a-ale isteže nájdeme izbu, dobré jedlo aj koňa! Ako dlho sa plánuje pán zastaviť? Och, izba, poďte za mnou."
Kirin mal nepríjemný pocit, že hostinská to brala ako predpoplatok. Ak mu bude servírovať dobré jedlo a starať sa oňho, asi bude očakávať aj nejaké striebro ako vedľajší poplatok. Asi si ma mýli s nejakým veľkým pánom. Tých tu evidentne nevídajú tak často. Kirin sa bál, že ju bude musieť sklamať, že ďalšie vzácne kovy z neho už, žiaľ, nedostane. ,,Zdržím sa tu asi iba na deň," povedal len.
Jeho izba bola skromná, nízka, jednoduchá, s vaňou, stolíkom a posteľou, alebo skôr slamníkom provizórne natiahnutým plachtou tak, aby vyzeral ako posteľ. Napriek tomu bol takejto suchozemskej izbe Kirin rád. ,,Ďakujem," povedal hostinskej, tá sa naňho placho usmiala a odišla. Kirin za ňou zamkol a túžobne sa hodil do postele na svoj odpočinok. Zajtra sa rýchlo vydám do Trisbrodu. Už žiadne lode. Tie nechcem zopár rokov ani vidieť. Po tom, čo som si prežil na tej lodi ma teraz čakajú už len dobré sny.
Chlad. Zima. Sneh. Beloba. Nekonečno. A znova chlad. Stála sama v nekonečnej belobe. Miestami bolo vidieť šedý tieň, tam, kde sa dvíhala zem do svahu, ale inak len beloba. Aj obloha bola biela, zem bola biela. Žiadne stromy, žiadne oblaky, žiadne vtáky. Žiadna zeleň. Vietor prefukoval jej dlhé hnedé vlasy. Vždy ich mala rada, čistila si ich rôznymi olejmi z Kappu, česala si ich aj celé hodiny. Bola na ne hrdá. Dokonca si ich dávala ostrihať len v určité sviatočné dni. Aj to len o malý kúsok.
Urobila pár krokov dopredu, no hneď musela zastaviť. Mala na sebe svoje krásne, dlhé, červené šaty z jemnej látky, ktorú jej dodali až z ďalekého Kappu. Mala rada čokoľvek, čo pochádzalo z Kappu. Tieto šaty boli krásne, avšak nevhodné na to, aby s nimi chodila v zime vonku. Aj v stoji jej bola zima, a keď sa pohybovala, bolo to ešte horšie. Akoby som na sebe nemala ani tie šaty.
Obzerala sa okolo seba. Taryze tam bola sama. Úplne sama. Nebol tam žiaden strom, o ktorý by sa mohla oprieť, žiadne zviera, ktoré by ju zahrialo, žiadny človek, ktorý by jej vysvetlil, čo sa deje. Som niekde uväznená? Žeby ma niekam zakliali Arkáni? Nič jej nedávalo zmysel, vôbec nič.
Začala byť zúfalá, žalúdok sa jej stiahol strachom. Taryze padla na kolená a nechala slzy, nech jej padajú po tvári. Čo zlého som spravila? Veď som nikomu nikdy neublížila. Prosím.
Strhlo s ňou, keď ucítila teplo. Sedela schúlená vo svojej komnate. Okolo nebol žiaden sneh, len drevený stôl, posteľ, na ktorej sedela, vaňa v rohu. Aj porcelánový nočník v inom rohu. Žiaden sneh. Žiadne nekonečno - komnata sa končila tvrdými stenami.
Taryze si nespomínala, že by niekedy cítila väčšiu úľavu. Bol to len sen. Všetko. Všetko to bol len jeden hlúpy sen. Bola celá mokrá. No bol to pot, nie roztápajúci sa sneh.
Taryze si akurát vyzliekala nočnú róbu, keď niekto zabúchal na dvere. ,,Moja paní," ozval sa hlas muža spoza dverí, ,,stojí tu pravka Kira a chce s vami hovoriť."
Takto neskoro v noci? pomyslela si najskôr. O čo, do pekla, ide? Avšak radšej povedala len: ,,Isteže, nech je Kira taká láskavá a počká, kým sa nezahalím."
Rýchlo si vzala jednoduché biele šaty, ktoré jej zakrývali aj časť nôh a čierne nohavice zo zafarbenej vlny. Bosá otvorila drevené okenice a náhle bola oslepená a zľaknutá zároveň. Svetlo? Veď je deň. Miestnosť bola predtým v šere, osvetlená len svetlom sviecí. Myslela si, že je noc.
Otvorila dvere. Za nimi stál vysoký muž, celý v bielej a hnedej zbroji. Mal hlavu zakrytú helmou, no aj tak to bolo jedno, Taryze si nepamätala skoro žiadneho zo strážnych, dokonca ani kapitána stráže jej otca. Okolo neho sa dnu pretlačilo nízke, mladé dievča, asi tak dvanásťročné.
Kira bola jedna z hradných praviek. Pravky mali na starosť beh hradu, upratovanie, varenie, staranie sa o hradnú paní. A o hostí. Slúžili pod majordómom, no boli viac než služobné. Boli vychované, múdre a tie, čo sa overili ako vynikajúce ženy, po dosiahnutí plnoletosti boli dané nejakému pánovi ako ženy. Kira bola veľmi slušná a chytrá, nie veľmi pekná, no Taryze vždy verila, že z nej bude dobrá žena.
,,Moja paní," začala s ľútostivým hlasom Kira, ,,je mi ľúto, že ťa musím budiť a obťažovať, ale tvoj otec odišiel dnes ráno zavčasu. Mal nejakú dôležitú prácu a asi sa niečo stalo, takže musel odcestovať skôr. Žiaľ, nemal ani čas sa s vami rozlúčiť."
,,Čože? On je už... Preč?" Taryze bola chvíľu prekvapená. Otec jej spomínal, že došlo k nejakým problémom s obchodnými loďami, ktoré prevážali nejaké oleje z Kappu do Mazzaru a že bude musieť čoskoro odcestovať. Ale takto rýchlo? ,,Ďakujem ti, že si mi to prišla oznámiť. Ak nemáš niečo ďalšie, môžeš odísť."
,,Moja paní asi nechápe." Taryze sa pozrela na Kiru, naozaj nechápajúc, čo tým chce povedať. ,,Keďže je váš otec preč, niekto tu teraz musí rozhodovať o určitých veciach."
,,Hádam nečakáš, že to budem ja. Je tu majordóm... Kastelán. Ktokoľvek iný."Vážne netúžim stráviť celé dni zavretá v rokovacích miestnostiach a sieňach a dohadovať sa s nepokojnými ožranmi.
,,Tvoj pán otec si vzal veľkú časť armády Dolohradu. Aj kastelána. Majordóm sa stará o poriadok hradu, nie o jeho chod ako taký. Tvoj pán otec povedal, že máme poslúchať teba. A že príkaz typu ,Tak si robte, čo chcete' nemám prijímať."
Otec ma pozná priveľmi dobre. Zasmiala sa. Bol to prvý príkaz, ktorý jej zišiel na um. ,,Dobre, dobre... Čo mám robiť?"
Celý ten deň bol únavný. Rokovacie miestnosti boli malé, bez občerstvení alebo teplého krbu, pochmúrne. Zakaždým tam prišiel niekto, kto sa len sťažoval. ,,Dnešná úroda bola malá, to kvôli tomu, že náš pán sa nestará o oranie dobrých polí a orieme len na horských oblastiach, kde sotva dostaneme dobrú úrodu na celú jednu štvrtinu dlholínie.". Ďalší mal zase problém s premnoženými líškami. ,,Napádajú cez noc, keď spíme, pohostia sa a potom znova zmiznú. Lovci ich nevedia vypátrať. Môžeme len zalamovať rukami ráno, keď nájdeme tie potrhané kury.".
Nebavilo ju to. Vždy im pripomenula, že by to mali riešiť s rytierskym vazalom, ktorý má dané územia v prenájme a nie rovno so zemepánom. To však nezabránilo davom ostatných. Tie chvíle jej však dali čas na premýšľanie. Otec stratil množstvo lodí, množstvo nákladov. Buď boli prepadnuté pirátmi alebo si kapitán lode povedal, že sa nečestne obohatí. Stačila malá armáda, jeden rytiersky vazal, ktorý túžil po jeho priazni a bolo vybavené. Včera sa mala doviezť bavlna a oleje z Kappu do Mazzaru, malá loď, ešte menší náklad. Prečo by mala byť tak dôležitá, že si otec vezme veľkú časť síl Dolohradu, kastelána a sám osobne to ide vybaviť?
Keď bolo po všetkom, už sa značne zotmelo. To som tam bola zavretá skoro celý deň? Ako to môže otec prežiť každý deň?
Druhý deň nebol o nič lákavejší, ale na tretí deň prišiel len nejaký námorník. ,,Váš pán otec mi povedal, nech odkúpim takmer všetko hrozno z trhovísk Solohory a preveziem ho na svojej lodi do Dusktannu. Avšak odišiel skôr, než mi stihol podpísať povolenie vylodiť sa."
Ako si tak Taryze čítala podrobnosti z pergamenu, ktorý jej námorník dal, chvíľu premýšľala. Jeho loď určite nebude pohodlná, ale ak mu ako jeho paní prikážem, nech ma odvezie, spravil by tak. Z Dusktannu by som si vzala nejaký povoz, ktorý by ma odviezol na juh do Mazzaru. Problém bol s tým čo potom. Otec by sa na mňa hneval, ako som mohla takto nezodpovedne opustiť hrad. Napokon len zvitok podpísala, vrátila ho námorníkovi a pozerala sa, ako odchádza.
Ten večer v posteli mala hlavu plnú myšlienok. Takmer celá sila a armáda Dolohradu. Ich hrad bol ukrytý v horách, pod sebou pár polí a pár nejakých tých rytierskych vazalov, väčšinu peňazí získavali obchodom s Pasgedhorskými mestami. Prečo by so sebou bral aj kastelána a šiel by tam osobne, ak by to nebolo dôležité?
Niekto zabúchal na dvere. ,,Moja paní?" ozval sa niekto spoza dverí. ,,Vstúpte, som oblečená."
Do miestnosti vstúpilo niekoľko vojakov. Každý z nich mal zboj namaľovanú červenou farbou, s niekoľkými čiernymi pásmi. Nikdy si nepamätala tváre ani mená vojakov jej otca, ale títo nevyzerali, že by vôbec niekedy boli na Dolohrade.
Muži sa na seba pozreli. ,,Je to ona?" spýtal sa jeden, ten, čo búchal na dvere. Iný muž prikývol a priblížil sa k nej s kamenným výrazom. Vtedy Taryze pochopila, že je niečo v neporiadku, ale na to už bolo neskoro. Muž sa zahnal svojim mečom práve vo chvíli, kedy sa Taryze otočila, aby utiekla.
Zacítila tupú bolesť vzadu na hlave a potom už všade zavládla len tma.
Šťastný to človek, že si sa mu vyhol :) Na porovnanie malá ukážka z druhej knihy: Vstúpil do miestnosti. Izba bola priestorná. Boli v nej porozhadzované hračky z dreva. Na posteli v rohu ležal malý, asi šesťročný chlapec. Zdvihol hlavu a pozrel sa na Valona. Mal červené oči. Plakal. Valon vedel, prečo. "Kde je môj ocko?"spýtal sa. Valona opustila všetka odvaha. Nemohol to urobiť. Pri pohľade na Torhena to nedokázal. Musím to spraviť, pomyslel si. Je to pre dobro Grelasu. Nemôže mu vládnuť chlapec. Nie v týchto časoch. "Ja chcem ísť za ockom,"povedal Torhen Malos. "Neboj sa. O chvíľu budeš s ním,"povedal Valon, priom vyťahoval dýku z pošvy. Je to pre dobro ľudu.
Šťastný to človek, že si sa mu vyhol :) Na porovnanie malá ukážka z druhej knihy: Vstúpil do miestnosti. Izba bola priestorná. Boli v nej porozhadzované hračky z dreva. Na posteli v rohu ležal malý, asi šesťročný chlapec. Zdvihol hlavu a pozrel sa na Valona. Mal červené oči. Plakal. Valon vedel, prečo. "Kde je môj ocko?"spýtal sa. Valona opustila všetka odvaha. Nemohol to urobiť. Pri pohľade na Torhena to nedokázal. Musím to spraviť, pomyslel si. Je to pre dobro Grelasu. Nemôže mu vládnuť chlapec. Nie v týchto časoch. "Ja chcem ísť za ockom,"povedal Torhen Malos. "Neboj sa. O chvíľu budeš s ním,"povedal Valon, priom vyťahoval dýku z pošvy. Je to pre dobro ľudu.
Děvčátko se zápalkami přece taky neumřelo, ale odešlo s babičkou někam do tepla... (Co na tom, že bábi už byla nějakou dobu po smrti. ;)
Šťastný to človek, že si sa mu vyhol :) Na porovnanie malá ukážka z druhej knihy: Vstúpil do miestnosti. Izba bola priestorná. Boli v nej porozhadzované hračky z dreva. Na posteli v rohu ležal malý, asi šesťročný chlapec. Zdvihol hlavu a pozrel sa na Valona. Mal červené oči. Plakal. Valon vedel, prečo. "Kde je môj ocko?"spýtal sa. Valona opustila všetka odvaha. Nemohol to urobiť. Pri pohľade na Torhena to nedokázal. Musím to spraviť, pomyslel si. Je to pre dobro Grelasu. Nemôže mu vládnuť chlapec. Nie v týchto časoch. "Ja chcem ísť za ockom,"povedal Torhen Malos. "Neboj sa. O chvíľu budeš s ním,"povedal Valon, priom vyťahoval dýku z pošvy. Je to pre dobro ľudu.
Děvčátko se zápalkami přece taky neumřelo, ale odešlo s babičkou někam do tepla... (Co na tom, že bábi už byla nějakou dobu po smrti. ;)
Tá básnička je príklad nevinnosti - byť tým dievčatkom, posledné tri zápalky využijem na podpálenie toho otca :D
No jo, to bude tím, že princátko nepodporovalo sirkárenský průmysl. Za života mu to nevyčetli, tak budou muset později. Nevypadal na osvíceného panovníka. :D
Šťastný to človek, že si sa mu vyhol :) Na porovnanie malá ukážka z druhej knihy: Vstúpil do miestnosti. Izba bola priestorná. Boli v nej porozhadzované hračky z dreva. Na posteli v rohu ležal malý, asi šesťročný chlapec. Zdvihol hlavu a pozrel sa na Valona. Mal červené oči. Plakal. Valon vedel, prečo. "Kde je môj ocko?"spýtal sa. Valona opustila všetka odvaha. Nemohol to urobiť. Pri pohľade na Torhena to nedokázal. Musím to spraviť, pomyslel si. Je to pre dobro Grelasu. Nemôže mu vládnuť chlapec. Nie v týchto časoch. "Ja chcem ísť za ockom,"povedal Torhen Malos. "Neboj sa. O chvíľu budeš s ním,"povedal Valon, priom vyťahoval dýku z pošvy. Je to pre dobro ľudu.
Děvčátko se zápalkami přece taky neumřelo, ale odešlo s babičkou někam do tepla... (Co na tom, že bábi už byla nějakou dobu po smrti. ;)
Tá básnička je príklad nevinnosti - byť tým dievčatkom, posledné tri zápalky využijem na podpálenie toho otca :D
Já to znám jako pohádku od Andersena. Jedinou, která se mi odjakživa líbila, protože přece končí TAK DOBŘE. :D
Šťastný to človek, že si sa mu vyhol :) Na porovnanie malá ukážka z druhej knihy: Vstúpil do miestnosti. Izba bola priestorná. Boli v nej porozhadzované hračky z dreva. Na posteli v rohu ležal malý, asi šesťročný chlapec. Zdvihol hlavu a pozrel sa na Valona. Mal červené oči. Plakal. Valon vedel, prečo. "Kde je môj ocko?"spýtal sa. Valona opustila všetka odvaha. Nemohol to urobiť. Pri pohľade na Torhena to nedokázal. Musím to spraviť, pomyslel si. Je to pre dobro Grelasu. Nemôže mu vládnuť chlapec. Nie v týchto časoch. "Ja chcem ísť za ockom,"povedal Torhen Malos. "Neboj sa. O chvíľu budeš s ním,"povedal Valon, priom vyťahoval dýku z pošvy. Je to pre dobro ľudu.
Děvčátko se zápalkami přece taky neumřelo, ale odešlo s babičkou někam do tepla... (Co na tom, že bábi už byla nějakou dobu po smrti. ;)
Tá básnička je príklad nevinnosti - byť tým dievčatkom, posledné tri zápalky využijem na podpálenie toho otca :D
Já to znám jako pohádku od Andersena. Jedinou, která se mi odjakživa líbila, protože přece končí TAK DOBŘE. :D
Chechmezád... Po tretie.. Si... divná....
Nu, ja som počul len pesničku od.. neviem kto ju spieval akýsi čech sestra ju má v mobile, bola to vlastne pieseň podľa tej básne.. Based on...
BTW: Miss, ty musíš zažívať opojenie pri počúvaní Rains of Castomere...
A víš, že jo? :D Každou chvíli se přistihnu, jak si je broukám. xD
Nu, aj ja si ju spievavam, tá hudba je chytľavá :D Hlavne to finále...
Yes, now the rains weep o're his hall, with not... soul thééééééére.. to hííííííííííír
:D
Přesně! Jen se obávám, že zbytek rodiny se mnou nesdílí mé nadšení. V některých chvílích se mi dokonce zdá, jako by jim to začínalo lézt na nervy... ;D
BTW: Miss, ty musíš zažívať opojenie pri počúvaní Rains of Castomere...
A víš, že jo? :D Každou chvíli se přistihnu, jak si je broukám. xD
Nu, aj ja si ju spievavam, tá hudba je chytľavá :D Hlavne to finále...
Yes, now the rains weep o're his hall, with not... soul thééééééére.. to hííííííííííír
:D
Přesně! Jen se obávám, že zbytek rodiny se mnou nesdílí mé nadšení. V některých chvílích se mi dokonce zdá, jako by jim to začínalo lézt na nervy... ;D
:D Kašli na nich.... Veď toto dú Dažde..!!!!... :D Tue majú prednosť...
1. Tenkrát ve Staré Valyrii (o tom neví nikdo nic, takže možnosti takřka neomezené:-) 2. Tajný deník postavy Písně ( výběr postav je rovněž omračující :-) 3. Perný den postavy Písně ( prostor pro masakry a vynalézavé popisy úmrtí oblíbenců fóra značné! :-)
Všechny další kritéria na délku, styl a podobně zůstávají. Čas na sepsání je tentokráte měsíc - do 16.8. posílejte veliteli Alekovi na jeho mail s nadpisem předmětu "Povídka".
Komentáře
Bude to velké... (záhrobní smích). :-)
Koncil piatich Tellárov (1. séria) - Kirin I.
Všetko pred jeho očami zbelelo vo svetle blesku. Kirin stál na palube. Alebo sa o státie aspoň pokúšal. Vietor divo fúkal do plachiet, laná lietali ako chápadlá nebezpečnej krakatice a loď sa húpala z jednej strany na druhú, akoby sa nevedela rozhodnúť, čo je lepšie. Pre posádku to rozhodne nebolo nič príjemné. Kirin plánoval stráviť na palube pár dní, no mal pocit, akoby tu tie muky trpel už roky.
,,Vy výprdky iných svetov," zakričal na nich Kapitán, ,,videli ste v živote nejakú loď, ktorá by prežila plavbu búrkou s plachtami vykasanými?! Okamžite ich zakasajte!"
Kirin sa toho rád zhostil. Húpajúca sa paluba ho znepokojovala aj keď neboli v búrke či na veľkých vlnách a už niekoľkokrát vyvrátil to, čo pojedol. Ak niečo robil, aspoň nemyslel na to, ako strašne zle mu je. Spolu s ďalšími mužmi z posádky zakasali plachtu.
Teplo. Dobré jedlo. Zem pod nohami. Prečo som to opustil? Ďaleko od tohto pekla bol niekde v stredozemí hrad zvaný Černodes. Sídlil tam lord Qadronne. Ticho sa premával chodbami hradu ako mátoha, s bledou kožou a veľkými čiernymi očami a desivo tichým hlasom napomínal služobníctvo, že si majú plniť svoje povinnosti. Príležitostne im aj vynadal. Každý sa ho bál, dokonca aj Kirin, jeho vlastný syn. Avšak Kirin vedel jedno - ak by sa nestal dobrým bojovníkom schopným vo vládnutí nad pozemkami svojho otca, jeho otec by ho rád zabil a našiel by si iného dediča, hoc aj zverenca od niektorého zo svojich rytierskych vazalov. Preto Kirin opustil svoj domov s tým, že sa vydá na druhú stranu Pasgedhoru, aby zistil, čo tam je. Prisľúbil otcovi dary aj správy o tom, čo sa tam nachádza. To bolo pre jeho pána otca dosť - navyše v tom videl Kirin možnosť sa naučiť bojovať. Minimálne bojovať so životom.
Odišiel z Černodesu asi pred obratom mesiaca. Vzal so sebou trochu jedla, jednu dýku, plášte a teplé oblečenie a jedného koňa. Nerád by si bral viac, aby neupútal zbytočnú pozornosť a nechcel vojská. To by bolo preňho nevýhodné a nepraktické. Navyše, ak by sa mu niečo nepodarilo, aspoň by to nikto nemohol šíriť ďalej. Po asi päťdení cesty sa dostal do malej dediny Horostánok. Všetky zásoby zjedol počas cesty, loviť nevedel a chýbalo mu teplé jedlo, preto dorazil do najväčšieho z hostincov v dedine a zaplatil všetkým svojim striebrom za dobré jedlo a posteľ na pár dní.
Po pár dňoch zistil, že mu ukradli koňa. Nikto nič nevidel, ale v stánku s jedlom za zrazu objavilo akosi záhadne veľa mäsa chutiaceho koninou. Nemal čas zapodievať sa s miestnou strážou, najmä po tom, čo videl, že práve oni sú najčastejšími zákazníkmi tohto stánku. Čakal v dedine. Mal už len svoje šaty, pár medených a jeden zlatý, ktorý si šetril na koňa. Keď budem v Pasgedhore, budem zaň vďačný. Otázka však bola, či sa tam vôbec niekedy dostane.
Asi v polovici druhého päťdenia, ktoré trávil v dedine, sa v prístave objavila loď Jarný súmrak. Prvý krát sa tak strašne tešil, keď videl kus dreva na vode. Kus dreva je asi najvýstižnejší názov pre túto akože loď, pomyslel si, keď ju videl. Jarný súmrak bola skromná loďka s niekoľkými kajutami. Bola tam jedna pre Kapitánovho syna, jedna pre Kapitána a jedna pre hostí. Akoby sa niekto, kto by bol hoden tej kajuty, obťažoval s takým člnom vo veľkých šatách. Potom tam bol nákladný priestor zmiešaný s priestorom pre posádku. A, samozrejme, paluba, asi najväčší priestor na lodi, na ten zabúdať nemôžem.
Kapitán, ktorého všetci museli volať prosto Kapitán, bol na veľkosť svojej lode až moc hrdý. Kirin chcel len malý priestor, ale Kapitán si za to účtoval až príliš veľa. Vzal mu niekoľko vrstiev šatu, jeho obľúbený plášť a všetky zostalé medenáky. A aj to mu povedal, že každý druhý deň plavby bude musieť pomáhať. Krutí bohovia sa však rozhodli, že búrky budú práve v dni jeho služby. Iná loď by ale mohla prísť až za niekoľko obratov mesiaca a aj to by si účtovala ďaleko viac, takže Kirin na dohodu pristúpil. No, aj keby už chcel vystúpiť, bola len jedna cesta a tá preňho bola príliš mokrá, príliš hlboká, príliš nebezpečná. On radšej pretrpel kývanie sa lodi, hrozné jedlo a prítomnosť páchnucích námorníkov. Teda, aspoň kým veril, že plavba potrvá pár dní.
Netrvala. Prešli už najmenej dve ďalšie pätdenia a dokončilo sa to, pri ktorom odplávali, takže už to bol určite obrat mesiaca, čo boli na cestách po mori. Tu ich zastihli búrky, tu nepriaznivé vetry, tu si zase Kapitán uvedomil, že sa už niekoľko dlholínií plavia nesprávnym smerom, tu zase museli utekať pirátskej lodi, čo si brúsila zuby na ich tak strašne plný náklad. Načo im utekáme? Ak by preskúmali, čo skrývame v nákladnom priestore, aj tak by zomreli od smiechu a mali by sme loď a zásoby naviac. A teraz ich zastihla ďalšia búrka. Asi jedna z najkrutejších, ktoré zažili. Keď tak nad tým premýšľam, premietal v duchu Kirin, zažili sme my vôbec pokojné počasie? Ak áno, vôbec si na ten deň nespomínal.
,,Vy dvaja pri zábradlí!" začul Kirin kričať Kapitána. ,,Okamžite si nechajte svoj obed v žalúdku a poďte chytiť tie laná, kým vás na ne nepovesím! Ton, Satt, vy choďte pomôcť do kuchyne, nechcem, aby mi po lodi lietali zemiaky a špenát!"
,,Marsh, Kevenn, Kirin!" Kirin spozornel, keď začul svoje meno. Teraz pre zmenu kričal Kapitánov syn. Podedil po ňom otrasný tlstý vzhľad a neposlušnú húštinu, ktorú nazýval vlasmi, tiež mal jeho hrubý, hlasný hlas, ale bol omnoho prívetivejší. ,,Choďte zaistiť náklad! Ak sa niečo vytratí, pôjdete to do mora hľadať!" Áno, prívetivejší v isté dni.
Kirin poslušne pomáhal. Nákladu bolo málo, bol ľahký, zaväzovanie netrvalo dlho a ak ste sa tvárili, aké je to ťažké, aspoň ste strávili aj dobrú hodinu v suchu, zatiaľ čo ostatní bojovali z dažďom na palube. Búrka trvala ešte pár hodín, kým ustala. Vietor sa upokojil a Kapitán nechal plachtu znovu vykasať. Následne sa vydali na nový kurz a pokračovali v ceste.
Kirin mal pôvodne v pláne opustiť loď až v meste Trisbrod. Avšak obával sa, že ak by tú cestu aj prežil, bolo by to niekoľko päťdenicové peklo, ktoré rozhodne nechcel podstúpiť. Predtým, než mali dôjsť do Trisbrodu sa mali ešte staviť na deň v Krahmarre. Ten bol len pár dlholínií od Trisbrodu, takže v tom veľký rozdiel nebol. Nie, ak nerátam to, že púšte plné jedovatých zverov a vysoké horúčavy budú lepšie než plavba loďou. Preto sa Kirin napokon rozhodol pre Krahmarr.
Jeho opustenie lode sa nemohlo zaobísť bez výsmešnej ceremónie.
,,Kirin, ty nás opúšťaš? Veď máš zaplatenú cestu až do Trisbrodu!" kričal jeden z námorníkov.
,,To ti bude musieť Salwerov otec vydať a vieš, že neznáša počty!" zasmial sa iný. Kirin mal pocit, že sa volá Tork. Všetci Kapitánovho syna volali prosto Kapitánov syn, avšak Tork ho volal po mene, Salwer. Vraj spolu vyrastali a stali sa z nich dobrí priatelia, Kapitán vraj Torka považuje takmer za vlastného syna.
,,Hradný Smradík, budeš nám tu chýýýýýýbať!"
Hradný Smradík rozhodne nebolo meno, ktoré mal Kirin v láske. Bol rád, keď videl Jarný súmrak ako sa vzďaľuje od mesta a je čím ďalej tým menší a menší a menší... Tuším som ešte radšej, než keď som ho videl prichádzať do Horostánku. Kirin sa na tom musel zasmiať.
Krahmarr bol celkom pekné mesto. Ulice boli z žltého mramoru, domy z bieleho a strechy z červenej hliny, pekne to kontrastovalo. Niektoré budovy boli nižšie, takými boli napríklad kováreň, tržisko, obchody, reštaurácie alebo tkáčovne, tie väčšie boli buď domy rodinné alebo hostince. Kirin našiel jeden malý hostinec na kraji mesta. Bol síce malý, ale aspoň vyzeral ticho a lacno.
,,Máte tu, prosím, voľnú izbu? A voľného koňa?" spýtal sa Kirin, keď vošiel.
,,Ak máte čím zaplatiť.." odpovedala znudená hostinská. Bola to mladá žena. Skôr dievča. Mala dlhé gaštanové vlasy a veľké modré oči. V pase bola dosť veľká, ale v tvári vyzerala neprirodzene chudo.
Kirin vytiahol zlatú mincu a položil ju na drevený pult. Hostinská na ňu vytreštila oči, akoby v živote zlato nevidela. ,,A-a-ale isteže nájdeme izbu, dobré jedlo aj koňa! Ako dlho sa plánuje pán zastaviť? Och, izba, poďte za mnou."
Kirin mal nepríjemný pocit, že hostinská to brala ako predpoplatok. Ak mu bude servírovať dobré jedlo a starať sa oňho, asi bude očakávať aj nejaké striebro ako vedľajší poplatok. Asi si ma mýli s nejakým veľkým pánom. Tých tu evidentne nevídajú tak často. Kirin sa bál, že ju bude musieť sklamať, že ďalšie vzácne kovy z neho už, žiaľ, nedostane. ,,Zdržím sa tu asi iba na deň," povedal len.
Jeho izba bola skromná, nízka, jednoduchá, s vaňou, stolíkom a posteľou, alebo skôr slamníkom provizórne natiahnutým plachtou tak, aby vyzeral ako posteľ. Napriek tomu bol takejto suchozemskej izbe Kirin rád. ,,Ďakujem," povedal hostinskej, tá sa naňho placho usmiala a odišla. Kirin za ňou zamkol a túžobne sa hodil do postele na svoj odpočinok. Zajtra sa rýchlo vydám do Trisbrodu. Už žiadne lode. Tie nechcem zopár rokov ani vidieť. Po tom, čo som si prežil na tej lodi ma teraz čakajú už len dobré sny.
Nečakali.
Koncil piatich Tellárov (1. séria) - Taryze I.
Chlad. Zima. Sneh. Beloba. Nekonečno. A znova chlad. Stála sama v nekonečnej belobe. Miestami bolo vidieť šedý tieň, tam, kde sa dvíhala zem do svahu, ale inak len beloba. Aj obloha bola biela, zem bola biela. Žiadne stromy, žiadne oblaky, žiadne vtáky. Žiadna zeleň. Vietor prefukoval jej dlhé hnedé vlasy. Vždy ich mala rada, čistila si ich rôznymi olejmi z Kappu, česala si ich aj celé hodiny. Bola na ne hrdá. Dokonca si ich dávala ostrihať len v určité sviatočné dni. Aj to len o malý kúsok.Urobila pár krokov dopredu, no hneď musela zastaviť. Mala na sebe svoje krásne, dlhé, červené šaty z jemnej látky, ktorú jej dodali až z ďalekého Kappu. Mala rada čokoľvek, čo pochádzalo z Kappu. Tieto šaty boli krásne, avšak nevhodné na to, aby s nimi chodila v zime vonku. Aj v stoji jej bola zima, a keď sa pohybovala, bolo to ešte horšie. Akoby som na sebe nemala ani tie šaty.
Obzerala sa okolo seba. Taryze tam bola sama. Úplne sama. Nebol tam žiaden strom, o ktorý by sa mohla oprieť, žiadne zviera, ktoré by ju zahrialo, žiadny človek, ktorý by jej vysvetlil, čo sa deje. Som niekde uväznená? Žeby ma niekam zakliali Arkáni? Nič jej nedávalo zmysel, vôbec nič.
Začala byť zúfalá, žalúdok sa jej stiahol strachom. Taryze padla na kolená a nechala slzy, nech jej padajú po tvári. Čo zlého som spravila? Veď som nikomu nikdy neublížila. Prosím.
Strhlo s ňou, keď ucítila teplo. Sedela schúlená vo svojej komnate. Okolo nebol žiaden sneh, len drevený stôl, posteľ, na ktorej sedela, vaňa v rohu. Aj porcelánový nočník v inom rohu. Žiaden sneh. Žiadne nekonečno - komnata sa končila tvrdými stenami.
Taryze si nespomínala, že by niekedy cítila väčšiu úľavu. Bol to len sen. Všetko. Všetko to bol len jeden hlúpy sen. Bola celá mokrá. No bol to pot, nie roztápajúci sa sneh.
Taryze si akurát vyzliekala nočnú róbu, keď niekto zabúchal na dvere. ,,Moja paní," ozval sa hlas muža spoza dverí, ,,stojí tu pravka Kira a chce s vami hovoriť."
Takto neskoro v noci? pomyslela si najskôr. O čo, do pekla, ide? Avšak radšej povedala len: ,,Isteže, nech je Kira taká láskavá a počká, kým sa nezahalím."
Rýchlo si vzala jednoduché biele šaty, ktoré jej zakrývali aj časť nôh a čierne nohavice zo zafarbenej vlny. Bosá otvorila drevené okenice a náhle bola oslepená a zľaknutá zároveň. Svetlo? Veď je deň. Miestnosť bola predtým v šere, osvetlená len svetlom sviecí. Myslela si, že je noc.
Otvorila dvere. Za nimi stál vysoký muž, celý v bielej a hnedej zbroji. Mal hlavu zakrytú helmou, no aj tak to bolo jedno, Taryze si nepamätala skoro žiadneho zo strážnych, dokonca ani kapitána stráže jej otca. Okolo neho sa dnu pretlačilo nízke, mladé dievča, asi tak dvanásťročné.
Kira bola jedna z hradných praviek. Pravky mali na starosť beh hradu, upratovanie, varenie, staranie sa o hradnú paní. A o hostí. Slúžili pod majordómom, no boli viac než služobné. Boli vychované, múdre a tie, čo sa overili ako vynikajúce ženy, po dosiahnutí plnoletosti boli dané nejakému pánovi ako ženy. Kira bola veľmi slušná a chytrá, nie veľmi pekná, no Taryze vždy verila, že z nej bude dobrá žena.
,,Moja paní," začala s ľútostivým hlasom Kira, ,,je mi ľúto, že ťa musím budiť a obťažovať, ale tvoj otec odišiel dnes ráno zavčasu. Mal nejakú dôležitú prácu a asi sa niečo stalo, takže musel odcestovať skôr. Žiaľ, nemal ani čas sa s vami rozlúčiť."
,,Čože? On je už... Preč?" Taryze bola chvíľu prekvapená. Otec jej spomínal, že došlo k nejakým problémom s obchodnými loďami, ktoré prevážali nejaké oleje z Kappu do Mazzaru a že bude musieť čoskoro odcestovať. Ale takto rýchlo? ,,Ďakujem ti, že si mi to prišla oznámiť. Ak nemáš niečo ďalšie, môžeš odísť."
,,Moja paní asi nechápe." Taryze sa pozrela na Kiru, naozaj nechápajúc, čo tým chce povedať. ,,Keďže je váš otec preč, niekto tu teraz musí rozhodovať o určitých veciach."
,,Hádam nečakáš, že to budem ja. Je tu majordóm... Kastelán. Ktokoľvek iný." Vážne netúžim stráviť celé dni zavretá v rokovacích miestnostiach a sieňach a dohadovať sa s nepokojnými ožranmi.
,,Tvoj pán otec si vzal veľkú časť armády Dolohradu. Aj kastelána. Majordóm sa stará o poriadok hradu, nie o jeho chod ako taký. Tvoj pán otec povedal, že máme poslúchať teba. A že príkaz typu ,Tak si robte, čo chcete' nemám prijímať."
Otec ma pozná priveľmi dobre. Zasmiala sa. Bol to prvý príkaz, ktorý jej zišiel na um. ,,Dobre, dobre... Čo mám robiť?"
Celý ten deň bol únavný. Rokovacie miestnosti boli malé, bez občerstvení alebo teplého krbu, pochmúrne. Zakaždým tam prišiel niekto, kto sa len sťažoval. ,,Dnešná úroda bola malá, to kvôli tomu, že náš pán sa nestará o oranie dobrých polí a orieme len na horských oblastiach, kde sotva dostaneme dobrú úrodu na celú jednu štvrtinu dlholínie.". Ďalší mal zase problém s premnoženými líškami. ,,Napádajú cez noc, keď spíme, pohostia sa a potom znova zmiznú. Lovci ich nevedia vypátrať. Môžeme len zalamovať rukami ráno, keď nájdeme tie potrhané kury.".
Nebavilo ju to. Vždy im pripomenula, že by to mali riešiť s rytierskym vazalom, ktorý má dané územia v prenájme a nie rovno so zemepánom. To však nezabránilo davom ostatných. Tie chvíle jej však dali čas na premýšľanie. Otec stratil množstvo lodí, množstvo nákladov. Buď boli prepadnuté pirátmi alebo si kapitán lode povedal, že sa nečestne obohatí. Stačila malá armáda, jeden rytiersky vazal, ktorý túžil po jeho priazni a bolo vybavené. Včera sa mala doviezť bavlna a oleje z Kappu do Mazzaru, malá loď, ešte menší náklad. Prečo by mala byť tak dôležitá, že si otec vezme veľkú časť síl Dolohradu, kastelána a sám osobne to ide vybaviť?
Keď bolo po všetkom, už sa značne zotmelo. To som tam bola zavretá skoro celý deň? Ako to môže otec prežiť každý deň?
Druhý deň nebol o nič lákavejší, ale na tretí deň prišiel len nejaký námorník. ,,Váš pán otec mi povedal, nech odkúpim takmer všetko hrozno z trhovísk Solohory a preveziem ho na svojej lodi do Dusktannu. Avšak odišiel skôr, než mi stihol podpísať povolenie vylodiť sa."
Ako si tak Taryze čítala podrobnosti z pergamenu, ktorý jej námorník dal, chvíľu premýšľala. Jeho loď určite nebude pohodlná, ale ak mu ako jeho paní prikážem, nech ma odvezie, spravil by tak. Z Dusktannu by som si vzala nejaký povoz, ktorý by ma odviezol na juh do Mazzaru. Problém bol s tým čo potom. Otec by sa na mňa hneval, ako som mohla takto nezodpovedne opustiť hrad. Napokon len zvitok podpísala, vrátila ho námorníkovi a pozerala sa, ako odchádza.
Ten večer v posteli mala hlavu plnú myšlienok. Takmer celá sila a armáda Dolohradu. Ich hrad bol ukrytý v horách, pod sebou pár polí a pár nejakých tých rytierskych vazalov, väčšinu peňazí získavali obchodom s Pasgedhorskými mestami. Prečo by so sebou bral aj kastelána a šiel by tam osobne, ak by to nebolo dôležité?
Niekto zabúchal na dvere. ,,Moja paní?" ozval sa niekto spoza dverí. ,,Vstúpte, som oblečená."
Do miestnosti vstúpilo niekoľko vojakov. Každý z nich mal zboj namaľovanú červenou farbou, s niekoľkými čiernymi pásmi. Nikdy si nepamätala tváre ani mená vojakov jej otca, ale títo nevyzerali, že by vôbec niekedy boli na Dolohrade.
Muži sa na seba pozreli. ,,Je to ona?" spýtal sa jeden, ten, čo búchal na dvere. Iný muž prikývol a priblížil sa k nej s kamenným výrazom. Vtedy Taryze pochopila, že je niečo v neporiadku, ale na to už bolo neskoro. Muž sa zahnal svojim mečom práve vo chvíli, kedy sa Taryze otočila, aby utiekla.
Zacítila tupú bolesť vzadu na hlave a potom už všade zavládla len tma.
Konečně jsem se dostala k přečtení.
Líbí se. Těším se na další. :)
edit: Mrtvola hned napodruhé? ;)
Na porovnanie malá ukážka z druhej knihy:
Vstúpil do miestnosti.
Izba bola priestorná. Boli v nej porozhadzované hračky z dreva. Na posteli v rohu ležal malý, asi šesťročný chlapec.
Zdvihol hlavu a pozrel sa na Valona. Mal červené oči. Plakal. Valon vedel, prečo.
"Kde je môj ocko?"spýtal sa.
Valona opustila všetka odvaha. Nemohol to urobiť. Pri pohľade na Torhena to nedokázal.
Musím to spraviť, pomyslel si. Je to pre dobro Grelasu. Nemôže mu vládnuť chlapec. Nie v týchto časoch.
"Ja chcem ísť za ockom,"povedal Torhen Malos.
"Neboj sa. O chvíľu budeš s ním,"povedal Valon, priom vyťahoval dýku z pošvy.
Je to pre dobro ľudu.
Nu, ja som počul len pesničku od.. neviem kto ju spieval akýsi čech sestra ju má v mobile, bola to vlastne pieseň podľa tej básne.. Based on...
And who are you, the proud lord said...
Každou chvíli se přistihnu, jak si je broukám. xD
Hlavne to finále...
Yes, now the rains weep o're his hall,
with not... soul thééééééére.. to hííííííííííír
:D
Témata vyhlášená vítězem jsou tentokráte tři.
1. Tenkrát ve Staré Valyrii (o tom neví nikdo nic, takže možnosti takřka neomezené:-)
2. Tajný deník postavy Písně ( výběr postav je rovněž omračující :-)
3. Perný den postavy Písně ( prostor pro masakry a vynalézavé popisy úmrtí oblíbenců fóra značné! :-)
Všechny další kritéria na délku, styl a podobně zůstávají. Čas na sepsání je tentokráte měsíc - do 16.8. posílejte veliteli Alekovi na jeho mail s nadpisem předmětu "Povídka".
Tak brušte brušte mozkové závity :-) Lovu zdar!